Zmysel života

 

S kamarátom, ktorý tiež praktikuje zazen, sme sa rozprávali o tom, aký význam má viera v buddhisme. A či je skor doležité vediet´či veriť.  

Čo se týká zenu, verím, alebo viem? Moja skúsenost bola taková, že keď mi bolo 25 rokov, veril som. Išiel som do USA po satori, lebo som veril, že Buddha sa prebudil - satori po japonsky - veril som skor, ako vediel. Veril som tým starým majstrom, o ktorých som čítal. Veril som, že spoznali pravdu. Veril som, že učili pravdu. Veril som majstrom, ako bol Joshu, Nansen, Hyakujo, Baso a ďalším. Tí všetci ukazovali na to isté, aj keď jeden kopol žiaka do zadku, druhý sa rehotal, tretí išiel cikať…. Bolo mi celkom jasné, že ti chlapi hovoria stále o tom istom. A chcel som pochopiť aj ja, čo to je, čo pochopili. Veril som. Vedieť - to by ma nenapadlo také niečo povedať. A keď som spoznal zenového učitela Mika Luetchforda, veril som, že on je ozastný majster. Ja som to nevedel - veril som. Teraz viem. Čiže treba skúšať, učiť sa a mať vlastnú skúsenosť. Potom ked máš vlastnú, svoju ozajstnú skúsenosť, vieš. Majster Dógen, ktorý žil v 13. storočí, nepíše: Verím. On si je stopercentne istý. Vie, čo robí. Prečo to robí. A kde smeruje svoje žiaky. 

Čo je zmyslom života?  Moja skúsenosť je taková,  že je treba pochopiť,  čo s tebou robí ego. Kto si ty, čo je tvoje pravé ja? To sú základné zenové otázky. Ale nie len zenové, sú to základné spirituálne otázky. Ego nie je nič iné ako "ja". Dobre, ale čo si ty sám o sebe a čo sú tie veci, ktoré sa ti honia v hlave? Na západe hovoríme o spiritualite. Zenová literatúra samozrejme nemá koncept spirituality a moj učitel Mike toto slovo prakticky nepoužíva. Spiritualita, ak ju chápeme ako niečo, čo si pridáme do povodne čistej mysli, je z hladiska zenu škodlivý balast, ktorý nemá nič spoločné s dharmou. Ale ja  som vďaka skvelým katolíckym myslitelom - a s profesorkou teologie Denisou Červenkovou, ktorá napriek svojej katolíckej viere praktikuje "ukáznené sedenie v tichu", som mal niekolkokrát osobný,  hlboký dialóg o spiritualite -  vďaka týmto kresťanom som pochopil,  že autentická - nie falošná spiritualita, pre ktorú v zene nie je miesto -  je založená práve na otázke: Kto si a prečo? Čo je tvoj život? Prečo? Kam sa ponáhlaš? Čo hladáš? A prečo? Toto sú autentické spirituálne otázky. Z toho hladiska je aj učenie majstra Dógena hlboká spiritualita. Lebo ťa provokuje, aby si neostal na povrchu života. A ego sú dve veci - na jednej strane predstavy, túžby, pocity. A na druhej strane tvoja čistá, povodná jednoduchosť, uprímnost a vola a odhodlanie. Toto ego - to pravé, čisté ja - je potrebné,  aby si uvedomilo, že to druhé ego je falošné. 

Ale zen nás,  ako vieme,  neučí zbaviť sa toho falošného ega. Stačí ho odhaliť a k tomu aj v zene slúži zazen a učenie majstrov. Sto tisíc razi ma atakujú ilúzie každý deñ. Cez deň je moja reakcia toto: Čo teraz robíš? Tak to len rob. Počas zazenu - ilúzie - len sa narovnaj. Problém je - a to sa teraz v roli učitela učím - vidieť druhé nie ako generické figurky,  ktoré krmíš príhodami zo zenovej literatúry, ale pred sebou máš svojské trpiace bytosti,  ktoré potrebujú tvoje vedenie a podporu, tvoju skúsenost´a tvoje sebavedomie. 

Skúsenost  čistej mysli je nutná, ale bez skúsenosti utrpenia, a tým nemyslím utrpenie typu, že ťa opustila pekná žena alebo úspešný muž, lebo toto  nie je utrpenie, to je plač malého decka, by som do smrti opakoval pekné zenové fráze ako papagáj. Ja som mal to šťastie, že som sa dočkal ozajstného fyzického utrpenia, ktoré ma doviedlo na kraj psychických sil, doviedlo ma do uplnej temnoty. Také niečo prišlo až v 56 rokoch. 55 rokov som žil ako Shakyamuni  v rozprávkovom svete - kým on neutiekol za múr královského paláca. Druhá vec sú traumata z detských rokov, ktoré ťa samozrejme oslabujú  v dospelom životě, ale to nie je utrpenie, to je otrava. Vďaka skúsenosti vlastnej bolesti cítim bolest druhých, takže cítim vďačnosť, že ma ta bolesť stretla.  A súčasne aj viem,  o čom hovorili starý majstri,  keď ukazovali na obyčajné veci. Súcit s druhými na základe vlastnej bolesti a vlastná  autentická skúsenosť. Bez toho sa nedá v zene druhým pomocť. 

Takže na začiatku veríme, a pak vieme, ale aj tak sa znova učíme a opravujeme chyby a pokračujeme v praxi a táto cesta nemá konca. A to je dobre, pretože čo bysme robili potom, ak by ta cesta skončila?